Habsburg

„Za svätú považoval len vlastnú vôľu a žil len svojím snom, a žiaľ mu bol cennejší ako život.“ Takto sa vyjadrila cisárovná Alžbeta o svojom idole Achillovi. Podobne ako sa videla v Achillovi, takisto sa pokúšala stotožňovať s dušou Heinricha Heineho. Nikdy sa jej to nepodarilo a všetko nešťastie, ktoré sa jej v živote nahromadilo, ju zahaľovalo ako závoj. No táto žena, ktorá sa stala panovníčkou proti svojej vôli, rozvinula v sebe schopnosť unikať do sveta snov, a práve táto schopnosť jej pomohla mnohé prekonať. „Najradšej sa stýkam s ľuďmi nepriamo- vo sne,“ povedala a dodala: „V reálnom živote nemám rada stretnutia, pripadá mi to, akoby sa nám zrazili čelá.“.

Nevdojak sa takto stala symbolom mnohých žien šľachtického či meštianskeho pôvodu, ktoré žili osamote v manželstvách typických pre túto dobu, postavených výlučne na báze zachovania formy a vzájomnej úcty. A možno bola dokonca symbolom mlčiacej väčšiny. Keď vojvodkyňa Ludovika Bavorská roku 1853 odcestovala s oboma dcérami, Helenou a Alžbetou, do Bad Ischlu v očakávaní, že sa Helena zasnúbi s Františkom Jozefom, udalosti už v deň príchodu nabrali osudný spád a Alžbete pridelili miesto po boku cisára. Na jednej strane bola šťastná, na druhej strane sa správala rozpačito a čoskoro začala o svojom osude premýšľať. Celé mesiace mala možnosť zásnuby s bratrancom zrušiť. To však takisto nechcela, lebo jej lichotilo, že ako nevesta  najžiadanejšieho mládenca v Európe sa stala stredobodom pozornosti. A tak si iba ťažkala na svoj osud. Cisárovná Alžbeta pochádza tak z matkinej, ako aj z otcovej strany z rodu Wittelsbachovcov, ktorí vládli v Bavorsku od 12.storočia do konca prvej svetovej vojny a počnúc 13.storočím užívali hodnosť falcgrófov (nemeckých ríšskych kniežat) na Rýne. K spoločenským a politickým zvláštnostiam uplynulých storočí patrili spojenia vládnucich kniežacích domov s tými istými rodinami, aby sa prostredníctvom príbuzenských vzťahov zamedzilo predovšetkým vzniku vojenských konfliktov, a tak sa zachovalo či rozšírilo ich mocenské postavenie. Medzi predkami cisára Františka Jozefa a cisárovnej Alžbety sa uzavrelo toľko príbuzenských manželstiev, že boli navzájom viackrát spríbuznení- odhliadnuc od skutočnosti, že ich matky boli sestrami. Cisársky pár genealogicky spája dvadsaťšesť zväzkov medzi Habsburgovcami a Wittelsbachovcami a okolo tridsať medzi Wittelsbachovcami navzájom. U cisárovnej sa k tomu pridružuje dvojitý wittelsbachovský zväzok jej rodičov. Sobáš dvadsaťtriročného rakúskeho cisára Františka Jozefa s iba  šestnásťročnou bavorskou princeznou Alžbetou sa stal významnou udalosťou. Oslavy po  sobáši vo viedenskom augustínskom kostole trvali celý týždeň. Sobáš neoslavoval iba dvor. Obyvatelia hlavného mesta, ktorí jasali už pri Alžbetinom príchode do Viedne, sa pri tejto príležitosti zabávali na veľkej ľudovej slávnosti v Prátri. Alžbeta, dcéra bavorského vojvodu Maximiliána, bola medzi obyvateľmi veľmi obľúbená a známa pod familiárnym menom Sisi.

Podobne ani bavorský kráľ Ľudovít II. neznášal zvedavé pohľady ľudí. Cisárovná Alžbeta, ako aj bavorský kráľ, odôvodňovali potrebu samoty pocitom, že ich „svet ani ľudia nechápu, zaznávajú a teda odmietajú“. Cisárovná sa utiahla do svojej slonovinovej veže, aby skladala básne a vo svojom Poetickom denníku venovala tejto myšlienke jednu slohu: „Keď svet mi zhorkne, v toku dní sú ľudia príliš osudní, tak čaká ma kôň a zem sa stráca pod nami...“ Napriek zvláštnej povahe Ľudovíta mala k nemu cisárovná vrúcny vzťah a často sa stretávali. Cisárovnej, ktorá sa inak nestýkala pravidelne s priateľmi, lichotilo, že homosexuálne orientovaný kráľ ju, jedinú ženu, zbožňoval, čo bolo pravdepodobne jednou z hlavných príčin ich častého kontaktu. Alžbeta a Ľudovít si navzájom posielali kvety, písali básne a hoci cisárovnú priateľstvo občas zaťažovalo, udržiavala ho na svoje pomery mimoriadne intenzívne. Keď napokon kráľ 13.júna 1886 za záhadných okolností zomrel, Alžbeta toto priateľstvo povýšila na akúsi nadzmyslovú lásku, celé mesiace za ním smútila a nadviazala a ním špiritistický kontakt. Z množstva básní v cisárovninom Poetickom denníku, ktoré sa vzťahujú na lásku k Ľudovítovi, je aj táto ukážka:

„Keby som mohla ruží tisíce a jazmín, čo vonia tuná, schmatnúť do jednej veľkej kytice v jarný čas uprostred júna!

Nad spiacim orlom by som ich verne vŕšila, kládla do výšavy, a potláčala besnenie čierne divých vrán a ich zlostnej vravy.

Uvila by som z ružových kvietkov aj veniec omamnej vône, zniesla ho s nehou a láskou všetkou do hrobky, čo v temne tonie.

A šepla by som tiché, oddané ,zbohom buď´ pre svojho kráľa, čo v pamäti mi navždy zostane, a bozk mu na truhlu dala.“ (13. jún 1886)

Nebolo veľa tých, čo ich cisárovná počas svojho života k sebe pripustila. K takýmto privilegovaným sa nemohol rátať ani jeden člen cisárskej rodiny. Spojovacím článkom medzi Alžbetou a Habsburgovcami bola najmladšia dcéra cisárskeho páru, Mária Valéria. Jej sa Alžbeta občas zdôverovala a jej odhaľovala svoj zložitý duševný život. Inak cisárovná udržiavala kontakt iba so svojou vlastnou rodinou, s Wittelsbachovcami.

Koho Alžbeta poctila svojou náklonnosťou, bol povinný zachovať jej vernosť. Veľmi sa zaujímala o ľudí neobvyklého vzhľadu. Za svojho života prijala najrôznejších obrov, trpaslíkov, siamske dvojčatá a z poverčivosti aj množstvo hrbáčov. Nevynechala žiadnu príležitosť dotknúť sa hrbu každého hrbáča, ktorého stretla, lebo to vraj prináša šťastie.

O cisárovnej a jej vzťahu k ženám, ktoré ju obklopovali, sa dá povedať, že ich pokladala za svoje priateľky a spojenkyne. V súvislosti s Alžbetinými kontaktmi s mužmi je zaujímavá skutočnosť, že si cisárovná vybudovala tri „duchovné vzťahy“ k mŕtvym, ktorých z rôznych príčin uctievala. Dvaja z nich, Achilles a Odysseus, patria do gréckej mytológie, tretí, najsilnejší a najintenzívnejší z duchovných vzťahov, bol básnik Heinrich Heine, ktorého spoločnosť 19.storočia ostro odsudzovala. Zatiaľ čo v Odysseovi cisárovná videla predovšetkým odvážneho hrdinu, s Achillom ju spíjal bližší, mystickejší vzťah. Jeho meno, ktoré bolo vygravírované na Alžbetiných vreckových hodinkách, nosila stále pri sebe. Pokúšala sa s ním nadviazať špiritistický kontakt a venovala mu početné básne:

Milovaný, Štít a kopija alebo Achilles. Každá z nich pripomína postpubertálne sny. „Svoj oštep blýskavý do srdca vraz mi, zhoď zo mňa ťažké jarmo sveta, čo bez teba nudný je, prázdny a drží ma tu darmo.“ (Ischl, leto 1885)

Ešte vrúcnejší vzťah si vytvorila ku skutočnému, už nežijúcemu mužovi, básnikovi Heinrichovi Heinemu, ktorý bol považovaný za odsúdeniahodného umelca. Alžbeta mu hovorila „majster“ a jej vzťah k nemu sa dá pokladať za najvrúcnejší zo všetkých duchovných zväzkov. Keď sa cisárovná „náhliac do ríše snov“ odobrala skladať básne, ustavične sa obracala na „svojho majstra“ v presvedčení, že s ním nadviazala špiritistický kontakt. Všetky kompozície pripisovala jeho vnuknutiu, za ktoré mu 5. marca 1887 ďakovala vo svojej básni Môjmu majstrovi:

„Ten smiech i slzy z duše pramenia. Dnes v noci bola s Tvojou spojená, tak vrúcne, tuho objala Ťa pritom, že si ju k sebe vinul s mocným citom, Ty oplodnil si, obšťastnil ju celú...“  

Ako je známe z denníkov, ktoré si cisárovná viedla už ako mladé dievča, bola pred zasnúbením s Františkom Jozefom aspoň dvakrát zamilovaná, vždy však len na diaľku. Keď sa cisár objavil v Bad Ischli, bol prvým mužom, ktorý k nej pristupoval s láskou. Alžbeta spočiatku jeho city opätovala. Nie je podstatné, do akej miery jej imponovalo, že ju uprednostnili pred staršou sestrou, isté však je, že si partneri na začiatku vzťahu jeden druhého vážili a boli do seba zaľúbení. Alžbete sa po čase manželova láska stala bremenom, aj keď sa u nej v starobe objavili určité náznaky oddanosti. Cisár František Jozef ju však po celý život miloval a s pribúdajúcimi rokmi sa jeho láska stupňovala. Po svadbe sa František Jozef a Alžbeta presťahovali na zámok Luxenburg. Mladá cisárovná sa najprv tešila, že unikla dvornému ceremoniálu, postupne sa však začala nudiť a mala pocit obmedzenosti- ako „lapený vták“ v Luxenburskej klietke.

„Nadarmo prahnem po oblohe, keď tyče mojej cely, železné a chladné sa vysmievajú, prísne strohé trpkému cneniu po domove bezohľadne.“ (Citované z: Corti, s.55)

V čase prvého tehotenstva bolo manželstvo pokojné a harmonické. Alžbeta našla vo svojom mužovi nežného nastávajúceho otca, ktorý ju obklopoval starostlivosťou. Na jar roku 1855 sa narodila prvá dcéra Žofia, o rok neskôr ju nasledovala Gizela. Keď roku 1857 staršia dcéra náhle zomrela, doľahla na rodinu veľká beznádej. Netrvalo dlho a cisárovná znova otehotnela. Narodením vytúženého korunného princa bolo rodinné šťastie opäť dokonalé. O niečo neskôr vypukla vojna s Talianskom a cisár musel rodinu opustiť. Keď rodinu koncom päťdesiatych rokov znepokojil Alžbetin chronický dráždivý kašeľ, poslali mladú cisárovnú na niekoľko mesiacov k Stredozemnému moru, aby sa vyliečila. Jej stav sa po prekročení hraníc zlepšil.

Pre jej duševné blaho mala táto prvá cesta aj ďalšie dôsledky: Alžbeta pochopila, že čím väčšia vzdialenosť ju delí od Viedne, tým menšie je jej trápenie. Rozhodla sa, že sa v budúcnosti nebude zdržiavať toľko vo vlasti a bude viac cestovať. Cisár sa na návrat manželky vždy tešil. Alžbeta trávila čoraz viac času na cestách, venovala sa vlastným záujmom a kontakt s rodinou udržiavala prevažne formou listou. Ak Františka Jozefa navštívila, správala sa k nemu podľa momentálnej nálady. No cisár bol naveky zaľúbeným ctiteľom svojej ženy. Na jar v roku 1868 priviedla nová uhorská kráľovná Alžbeta na svet dcéru, Máriu Valériu, jediné dieťa narodené v Uhorsku. Túto dcéru Alžbeta označovala za svoje „jediné“ dieťa.

Avšak na cisárskom poľovníckom zámku Mayerlingu, neďaleko Heiligenkreuzu v Dolnom Rakúsku, sa 30.januára 1889 odohrala jedna z tragédií rodu Habsburgovcov. Tridsaťročný arcivojvoda Rudolf, jediný syn cisára Františka Jozefa a jeho manželky Alžbety, tu spáchal samovraždu. Predtým zastrelil svoju milenku, sotva osemnásťročnú baronesu Máriu Vetserovú. Cisárovná si zrazu začala vyčítať, že synove problémy nevidela. Prestala písať básne a jej korešpondencia s manželom sa zredukovala na najnižšiu možnú mieru. Alžbetu nestálo veľa námahy urobiť cisára aspoň na jeden deň šťastným. Dokázal ho potešiť hoci krátky list. Korešpondencia cisára Františka Jozefa je až do Alžbetinej smrti svedectvom veľkej lásky. Svoj posledný list Alžbete napísal a poslal 10.septembra 1898, krátko predtým, ako sa dozvedel o jej smrti. Taliansky anarchista Luigi Luccheni ju prebodol pri Ženevskom jazere. František Jozef si zachoval svoju lásku až za hrob k žene, ktorá mu za svojho života ani v najmenšom nebola dobrou a spoľahlivou partnerkou.

Sisi spôsobovala svojmu mužovi, svojim deťom a aj sama sebe neskutočné problémy. Viedla život, ktorý sa obmedzoval len na návrhy a plány, avšak dokázala mnoho ľudí aj zaujať, ba fascinovať. Cisárovná kritizovala monarchiu a považovala republiku za jediné štátne zriadenie, schopné vyriešiť zložité problémy meniacej sa doby. Sisi nenávidela feudalizmus, ale zároveň plnými dúškami si vychutnávala výhody, ktoré jej z neho vyplývali. Odmietala aristokratickú spoločnosť, avšak nevyhľadávala kontakty s inými sociálnymi vrstvami. Utekala do dobrovoľne zvolenej samoty a zároveň aj trpela. Keď jej anarchistický vrah uštedril smrtiacu ranu, netušil, že prebodol srdce ženy, ktorá už dávno zúčtovala so svojim životom.

Použitá literatúra:   Praschlová-Bichlerová, Gabriele: Cisárovná Alžbeta. Bratislava 1998 - Praschlová-Bichlerová, Gabriele: Detstvo v cisárskej rodine. Bratislava 1999 - Schäfer, Martin: Sissi. Praha 1993 - Kronika ľudstva -