Habsburg

Alžbeta Habsburská – Wittelsbachová, nazývaná Sissi bola v súkromnom živote rozporuplná osobnosť. Vytvárala si svoj vlastný štýl, ktorý sa len zriedkavo zhodoval so zásadami dvorného ceremoniálu. Každodenne kontrolovala svoju váhu a miery, pretože kult krásy a dokonalej postavy patril k jej hlavným záujmom. Veľa športovala a kvôli postave držala rôzne diéty a aj hladovky. Často bývala chorá, a preto absolvovala mnohé liečebné kúry.

Milovala zvieratá, predovšetkým psy a kone, preto niet divu, že jazda na koni patrila k jej najobľúbenejším športom. Vyžívala sa v hre na citare a podľa svojho veľkého vzoru Heinricha Heineho písala i básne. Venovala sa štúdiu cudzích jazykov a literatúry. Rada cestovala a je takmer typické, že jej život sa na jednej z týchto ciest skončil – tragicky a náhle, ako sama vopred tušila.

Vojvodkyňa Alžbeta Bavorská, ktorú rodičia a súrodenci prezývali Sissi, prišla na svet vo vianočný večer roku 1837 v rodičovskom dome v Mníchove a už pri narodení mala dva zuby, čo podľa všeobecnej mienky nemohlo znamenať nič iné ako obrovské šťastie. Navyše sa narodila v nedeľu, a to bola okolnosť, ktorá tiež ktorá sľubovala len to najlepšie.

GARDERÓBA CISÁROVNEJ

Keď mala vojvodkyňa Alžbeta Bavorská krátko pred svadbou, dostala ako každá iná princezná  od rodičov náležitú výbavu. Museli jej ju pozháňať na poslednú chvíľu a s veľkým chaosom, pretože všetci boli pripravení na to, že za cisára Františka Jozefa sa vydá staršia dcéra Helena (Néné).

Alžbetina garderóba v čase svadby nebola ešte kompletná a podľa dvorných predpisov na habsburskom dvore nepredstavovala výbavu prislúchajúcu neveste. Ešte niekoľko mesiacov po svadbe ju bolo treba s pomocou viedenského dvora dopĺňať, aby bola úplná.

Najprv sa zadovážilo štrnásť tuctov pančúch, dvadsať párov rozličných rukavíc, šesť párov kožených čižiem ako aj 113 párov topánok zo zamatu, atlasu, hodvábu, alebo s „obyčajnej látky“. Jeden pár topánok si cisárovná smela obuť nanajvýš šesťkrát a potom pripadli jej komorným.

Cisár sa od začiatku manželstva prejavoval ako veľkorysý manžel. Alžbeta dostala od otca ako veno 50.000 guldenov (vyše šesť miliónov šilingov), ktoré František Jozef „vykompenzoval“ 100.000 guldenmi (vyše dvanásť miliónov šilingov). Okrem toho dostala cisárovná deň po svadobnej noci dvanásťtisíc dukátov ako svadobný dar mladomanžela mladomanželke. Toľko podľa starého zvyku „dlhoval“ cisár manželke za stratu panenstva. Na „drobné výdavky“ sa vyčlenilo 100.000 guldenov. Mali slúžiť na šaty, almužny a menšie výdavky, pričom ostatné výdavky hradil cisár. Okrem toho platil cisár náklady na cesty ktoré cisárovná od roku 1860 podnikala. Cisár uhradil aj výstavbu a vybavenie Achilleionu. 

Najväčší dôraz kládla Alžbeta na jazdecké oblečenie. Nosila len málo šperkov, aj to nie veľmi vzácnych. Keďže bola veľmi poverčivá, na zápästí nosila náramok s nespočetnými talizmanmi. Talizmany mali pomáhať odvrátiť nešťastie. Od smrti syna Rudolfa, chodila Sissi len v čiernom.

OŠETRENIE VLASOV

Sissi milovala svoje vlasy a ich úprave venovala denne celé dve hodiny predpoludním. Jej vlasy siahali až po kolená. Sissinou kaderníčkou bola Franziska Feifaliková. Táto nevšedne nadaná kaderníčka patrila k najbližším dôverníčkam cisárovnej.

Učiteľ gréčtiny cisárovnej Constantin Christomanos bol jeden z mála ľudí, ktorý sa zúčastnil na česaní vlasov. Svoj zážitok opísal takto. „Cisárovná sedela pri stole, ktorý sa nachádzal v strede miestnosti a bol zakrytý bielim obrusom... Rozpustené vlasy jej siahali až po zem a úplne jej zahaľovali postavu. Za stoličkou cisárovnej stála kaderníčka v čiernych šatách s dlhou vlečkou. Na šatách mala zásteru tenkú ako pavučinka... Prečechrávala vlny vlasov, potom ich zdvihla do výšky a zľahka ich nadnášala ako zamat, či hodváb, obtáčala si ich okolo ramien. Hrebeňom zo zlatožltého jantáru rozdeľovala vlny do viacerých prameňov a potom každý z nich rozdeľovala na nespočetné množstvo pramienkov. Opatrne ich ukladala na plecia, zasa vzala ďalšiu spleť pramienkov, aby ich premenila na zlaté vlákna. Potom utkala zo všetkých tých lúčov, nové úhľadné pradienka vlasov, umelecky ich posplietala dokopy, až sa zrazu premenili na dna obrovské, ťažké zázračné hady, zdvihla ich do výšky, ovinula cisárovnej okolo hlavy a pretkajúc ich hodvábnymi stužkami vytvorila z nich nádhernú korunu. Potom sčesala osamotené roztratené pramienky vlasov cez čelo pred oči, takže ovísali s koruny ako zlaté strapce a ako závoj zahaľovali jasné čelo. Striebornými nožničkami zastrihla končeky, aby nič nerušilo harmonickú vyváženosť účesu a neskrývalo úhľadne klenuté obočie. Potom v striebornej miske podala vládkyni „mŕtve“, vyčesané vlasy, aby sa na ne pozrela a vtedy sa pohľady vládkyne a jej služobníčky na sekundu skrížili – v Alžbetinom sa skrývala tichá výčitka, Franziskin prezrádzal vinu a ľútosť.“

Učiteľ viackrát cituje cisárovnú, ako filozofuje o svojich vlasoch: „Cítim svoje vlasy. Sú ako  cudzie teleso na mojej hlave.“ „Veličenstvo nosí vlasy ako korunu namiesto skutočnej koruny,“ povedal jej učiteľ na to: „Áno. Ibaže tej sa človek rýchlejšie zbaví.“ povedala mu raz.

Na česanie používala kaderníčka jantárový, v striebre zasadený, takzvaný „čarovný hrebeň“, ktorý podľa mienky cisárovnej zabraňoval akémukoľvek vypadávaniu vlasov. Na konci česacieho rituálu musela vyčesané „mŕtve“ vlasy v striebornej miske predložiť cisárovnej. Aby sa na ne pozrela. Aby Franziska Feifaliková náladovú cisárovnú nepopudzovala, vymyslela si trik, ktorý jej odchod po česaní podstatne uľahčil. Upevnila si pod zásteru lepidlom natretý pás a počas česania naň prichytávala vlasy.

Sissi bola od detstva navyknutá hrubo zaobchádzať s domácim personálom a nezriedka sa stalo, že kým si kaderníčka neosvojila trik s pásom, dostala za niekoľko vypadnutých vlasov poriadne zaucho. Dva razy do mesiaca – vždy v piatok, sa vlasy umývali. V tento deň musel byť prítomný celý komornícky personál a cisárovnú nesmel nikto – ani len cisár – rušiť. Franziska Feifaliková pripravila zmes na umývanie vlasov z asi tridsiatich surových vaječných žĺtkov a francovky. Tento „šampón“ sa nanášal na vlasy rozprestreté na stole a nechal sa pol hodinu pôsobiť. Potom sa vlasy umyli teplou vodou a opláchli výťažkom z uvarených orechových škrupiniek a umývanie sa skončilo posledným opláchnutím ružovou vodou. Početné chyžné utierali mokré vlasy cisárovnej pred hriatymi mušelínovými utierkami a vejármi jej privievali teplý vzduch.

Každý kto sa dotkol Alžbetiných vlasov musel mať na rukách rukavičky. Tento „zvyk“ prebrala od Francúzskej cisárovnej Eugénie.

O ALŹBETINOM KULTE TELA

K mimoriadnym povinnostiam Franzisky Feifalikovej patrili aj takzvané „premeriavacie úkony“. Každé ráno a večer jej musela premerať obvod lýtok, stehien a pásu a zapisovať tieto hodnoty do špeciálneho zošita. Pri príležitosti stretnutia cisára Napoleona III. a cisára Františka Jozefa sa medzi cisárskymi manželkami uskutočnilo známe „konkurenčné premeriavanie lýtok“, na ktorom sa zúčastnil istý tajný svedok.

Gróf Hanns Wilczek, ktorý bol pridelený cisárovnej Eugénii ako komorník rozpráva: „Keď som jedného dňa mal službu v predizbe cisárovnej Eugénie a čakal som na jej pokyny, prišla zrazu ku mne a povedala: „Okolo obeda ma príde navštíviť rakúska cisárovná. Od toho okamihu musia dvere do mojej izby zostať pre všetkých zatvorené. Výslovne vás prosím, aby ste ku mne nikoho nevpúšťali, nech by prišiel ktokoľvek.“

Keď rakúska cisárovná vošla dnu, odovzdane som zotrval na svojom mieste. Približne po pól hodine prišiel cisár Napoleon. „Je Jej veličenstvo cisárovná vo svojich komnatách? Ak áno, tak vás prosím, aby ste ma u nej hneď ohlásili, pretože sa s ňou musím porozprávať o niečom veľmi dôležitom.“„Naozaj veľmi ľutujem, pane, ale cisárovná v tejto chvíli nikoho neprijme. Dala mi príkaz, aby som čo najprísnejšie strážil dvere jej komnát.“„Môj milý gróf, ak si želám s ňou hovoriť, iste ma prijme.“ Čo najtichšie som otvoril dvere a musel som prejsť cez dve prázdne izby, ba dokonca aj cez spálňu až do prezliekárne. Tam pred zrkadlom stáli cisárovné a premeriavali si lýtka. Musel som ich vyrušiť, lebo sa otočili a veľmi milostivo sa zasmiali, keď ma zbadali.

Cisárovná Eugénia povedala: „Ach, prirodzene, cisár Napoleon chce so mnou hovoriť. Povedzte mu, prosím vás, nech päť minút počká.“ A tak cisár skutočne musel päť minút počkať, kým ho prijala.

Okrem každodenného premeriavania sa Alžbeta aj trikrát denne vážila. Všetky údaje sa presne zaznamenávali a na ten najmenší prírastok hmotnosti Sissi reagovala prísnymi opatreniami. Vďaka tomu pri svojej výške 172 cm po celý život vážila len 45-50 kg.

Sissi často spávala s „mokrými obkladmi okolo bokov, aby si uchovávala štíhlosť... alebo pila rozšľahané osolené surové bielky s piatich až šiestich vajec.

Pevnou súčasťou pevného programu bola starostlivosť o pleť. Zvyčajne si ráno vždy vmasírovala do pokožky cold krém (polomastný krém s vysokým obsahom vody a chladivým účinkom), gáfor (alkoholický masážny roztok) a borax (dezinfekčný prostriedok). Pred uložením sa do postele jej prikladali na líca, čelo a dekolt čerstvé, natenučko nakrájané teľacie rezne.

O STRAVOVACÍCH NÁVIKOCH CISÁROVNEJ

V skorších rokoch života sa cisárovná Alžbeta milovala sýtu bavorskú kuchyňu, pila, ako bola   naučená zo svojej vlasti pivo a predovšetkým vášnivo rada jedla múčne jedlá. Týchto stravovacích návykov sa postupom času kvôli štíhlej postave úplne vzdala a živila sa takmer výlučne mliekom, šťavami z pomarančov, citrónov, špenátu alebo mäsovými šťavami. Nakoniec skoncovala i so spoločným jedením pri stole s rodinou.

V posledných rokoch života jedla cisárovná takmer výlučne studené jedlá, pričom večera pozostávala z ľadového mlieka, surových vajec a pohárika tokajského. Mala vlastnú kuchyňu s kuchárkou, ktorá jej pripravovala jedlá podľa diétneho rozpisu v tie hodiny, ktoré si Sissi sama určila.

O ŠPORTOVÝCH AKTIVITÁCH CISÁROVNEJ

Sissi bola veľmi aktívna atlétka. Všade kde žila, mala zariadené malé telocvične. Keď sa musela vzdať jazdenia, prišla na chuť inému športu – šermu ale do času keď sa musela jazdenia vzdať, bolo jazdectvo jej najobľúbenejším športom. Mimoriadnym potešením boli pre Alžbetu poľovačky na líšky. Najznámejšie a najnebezpečnejšie podujatia tohto druhu sa konali v Anglicku a v Írsku. Od sedemdesiatych rokov 19. storočia sa ich často zúčastňovala. V pokročilejšom veku sa musela vzdať jazdectva aj šermu. Nikdy sa však nevzdala dlhých prechádzok, ktoré boli podľa dvorných dám skôr „prechádzkové behy“

O CHOROBÁCH, LIEČEBNÝCH POBYTOCH A LIEKOCH

Začiatkom manželstva si cisárovná vystačila s medicínskou opaterou doktora Fischera, bavorského osobného lekára svojich rodičov, ale neskôr sa skontaktovala aj s mnohými inými lekármi. S cisárskym osobným lekárom udržiavala chladný vzťah, lebo jej neodporúčal žiadne liečebné pobyty. Na tie Sissi chodila hlavne preto, aby unikla z cisárskeho dvora. Najpoužívanejšími liekmi boli: Wilsonova masť, masť na pokožku s oxidu zinočnatého, glycerínu a loja. Ďalej sa objednával medovkový čaj, rebríčkový čaj, železité kvapky, očné kvapky, orientálna kozmetická masť, extrakt do vody na kúpanie, železitý prášok alebo železitá čokoláda.

O CESTÁCH CISÁROVNEJ

Na začiatku manželstva cisársky pár podnikal spoločné cesty po všetkých krajinách monarchie, ale od šesťdesiatych rokov 19. storočia cisárovná najradšej cestovala sama. Cestovateľskú vášeň v sebe objavila, keď jej pri ochorení na bronchitídu lekári odporučili pobyt v južných oblastiach a ona si uvedomila ako dobre jej padlo žiť ďaleko od viedenského dvora.

V roku 1860 cisárovná, ktorá trpela nervóznym kašľom, podstúpila dlhšiu zdravotnú dovolenku. Išla na Madeiru. Na spiatočnej ceste Alžbeta navštívila Sevillu, Gibraltár, Mallorcu a na Korfu. Po mesiaci pobytu vo Viedni sa zase vybrala na Korfu a prenajala si tam vilu.

Na mieste, kde stála vila Sissi neskôr postavila akýsi malý zámok – Achilleion. Stavba a prestavby sa ťahali celé roky a keď bolo všetko dokončené, cisárovná odrazu stratila o zámok záujem a ponúkla ho na predaj. František Jozef to ale nedovolil a vilu na Korfu Sissi nepredala. Október 1861 strávila v Benátkach, potom odišla do Reichenau a začiatkom júna do Bad Kissingenu.

Od roku 1866 sa začali jej časté návštevy v Maďarsku a postupne si túto krajinu zamilovala. Vlastnila tam aj zámok Gödöllö ktorý patril k jej najobľúbenejším miestam. Narodila sa tam aj jej najmladšia dcéra Mária Valéria. Nachádzal sa neďaleko Budapešti. V marci 1898 podnikla cestu do Territetu. Uprostred júla toho istého roku odcestovala do Bad Nauheimu na vyšetrenie, a potom bývala opäť v Territete. 9. Septembra 1898 odcestovala do Ženevy a o deň neskôr ju zabili.

O STRACHOCH, POVERÁCH A DEPRESIÁCH

Alžbeta ovládala jedenásť jazykov. Okrem nemčiny, ovládala češtinu, poľštinu, maďarčinu, rumunčinu, taliančinu, angličtinu, francúzštinu, latinčinu, ako aj starú a novú gréčtinu.

Sisi bola veľmi poverčivá. Celý život sa zamotávala do povier a špiritizmu. Zúčastňovala sa na špiristických seansách v Mníchove a aj na Korfu zhromaždila okolo seba skupinu jasnovidných ľudí. Pred strakou sa uklonila a havranom sa vyhýbala. Duševný úpadok a tragická smrť bratranca a bavorského kráľa, ako aj chorobné šialenstvo jeho brata ju utvrdili v myšlienke, že duševná choroba je v jej rodine dedičná a je len otázkou času, kedy sa prejaví u nej. Začala preto skúmať šialených ľudí. Informovala sa o priebehu choroby, ako aj o metódach, ako bojovať proti takejto chorobe.

SMRŤ

Alžbeta sa s pribúdajúcim vekom cítila čoraz menej pochopená. Nepokojne sa náhlila od jedného cieľa cesty k druhému, až sa v roku 1898 ocitla v Territete pri Montreux. 10. septembra 1898 sa Alžbetina komorná grófka Irma Sztárayová ohlásila u cisárovnej. Dala jej ešte niekoľko pokynov, čo má vybaviť v meste. V ten deň chcela cisárovná odísť loďou zo Ženevy.

Grófka opisuje svoj zážitok takto: „Bola presne 1 hodina a 35 minút, keď sme vyšli na ulicu. Kráčali sme po nábreží jazera... Práve sme prechádzali popri Braunschweigerovom pamätníku, keď cisárovná, veselá ako bezstarostné dieťa, ukázala na dva stromy: Pozrite sa, Irma, kvitnú gaštany.“ „Veličenstvo, to je lodná siréna!“ povedala som. V tej chvíli som zbadala ešte dosť ďaleko od nás dajakého chlapa, ktorý sa správal, akoby ho niekto naháňal. Vyskočil spoza stromu na kraji chodníka, prebehol k najbližšiemu stromu a takto mihajúc sa krížom-krážom pred mojim zrakom približoval sa k nám. Preskočil k zábradliu a odtiaľ sa vrhol smerom k nám. Podvedome som vykročila dopredu, aby som cisárovnú pred ním chránila, ale ten chlap sa zatváril ako človek, ktorý sa nečakane potkol, preletel dopredu a v tom istom okamihu udrel päsťou do cisárovnej. Nečujne klesla dozadu na zem. Sklonila som sa nad ňu so zúfalým výkrikom... Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Potom sa nadvihla a pomaly vstala zo zeme... Priduseným hlasom som sa jej spýtala: „Ako sa cítite, Vaše veličenstvo? Nič sa Vám nestalo?“„Nie,“ odpovedala s úsmevom „nič sa mi nestalo.“

Pohli sme sa. Rezko a svižne kráčala vedľa mňa. Došli sme do prístavu. Po mostíku prešla  krokom predo mnou, ale sotva vstúpila na loď a prišlo jej zle. Zachytila som ju, ale nemohla som ju udržať. „Lekára! Lekára! Vodu!“ skríkla som na lokaja ktorý bežal na pomoc. S pomocou dvoch pánov sme ju preniesli na lavicu. Rozviazala som šnúrku na šnurovačke. Loď medzitým vyplávala. Cisárovná otvorila oči a niekoľko minút tak ležala. „Čo sa to so mnou vlastne stalo?“ To boli jej posledné slová. Nato v bezvedomí klesla dozadu.

Cisárovná mala na sebe čierne hodvábne figaro, ktoré som jej chcela uvolniť aby sa jej ľahšie dýchalo. Pod šatami na bielej košieľke bol tmavý fľak vo veľkosti strieborného guldena. Odhrnula som košieľku a v oblasti srdca som objavila malú trojuholníkovú ranu – Luccheni cisárovnú bodol dýkou. Loď sa obrátila naspäť do Ženevy. Odniesli sme ju do hotelovej izby, kde ju čakali lekári. Boli 2 hodiny 20 minút, keď lekár vyslovil tie strašné slová... "Je mŕtva".