Habsburg

Rodinné zväzky:

Neskorší rakúsky cisár Karol I. sa narodil ako najstarší syn arcivojvodu Otta (1865 – 1906) z Habsbursko-Lotrinskej dynastie a princeznej Márie Jozefíny von Sachsen (Saskej), dcéry posledného saského kráľa. Bol prasynovcom rakúskeho cisára Františka Jozefa I. – jeho starým otcom bol cisárov brat arcivojvoda Karol Ludwig (1833 – 1896) a synovcom následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este, ktorý bol starším bratom jeho otca.

Život pred rokom 1916

Súkromný život: Narodil sa 17.augusta 1887 na zámku Persenberg v Dolnom Rakúsku a dostal meno Karol František Jozef. V neprítomnosti svetáckeho otca sa o výchovu mladého Karola starala jeho hlboko nábožná matka. Jeho domáci učitelia, medzi ktorých patril aj Godfried Marschall, ho vychovávali v prísne katolíckom duchu. V rokoch 1899-1900 študoval prírodné vedy na prestížnom Viedenskom gymnáziu u škótskych františkánov. V roku 1900 uzavrel jeho strýko František Ferdinand d'Este morganistický (nerovnorodý) sobáš, ktorým stratili jeho deti nárok na trón. Následníctvo prešlo na Karolovho otca Otta a po jeho smrti v roku 1906 (zomrel na syfilis) na Karola. Po smrti otca sa stal Karolovím poručníkom jeho strýko František Ferdinand d'Este. Karol prežil veľkú časť svojho života v Čechách a hovoril plynule česky. Krátko po smrti svojho otca začal Karol študovať na Karlovo-Ferdinandovej Univerzite v Prahe, v tom čase rozdelenej na nemeckú a českú časť. Aby sa vyhlo prípadným nepokojom, študoval u profesorov oboch univerzít, ktorí ho navštevovali na Pražskom hrade, kde Karol v tom čase býval. On sám na prednášky nechodil. Štúdium dokončil 14.3.1907 právnickými skúškami. Dňa 17.3.1907 bol slávnostne vyhlásený za plnoletého. Pri tejto príležitosti obdržal ako bolo zvykom vlastnú komoru a cisár vymenoval do funkcie jeho vrchného komorníka Zdena Lobkowitza, ktorý zostal s Karolom až do jeho smrti. V roku 1909 sa stretáva vo Františkových Lázních s princeznou Zitou von Bourbon – Parma, s ktorou sa 14.6.1911 zasnúbil a 21.10.1911 sa s ňou na zámku Schwarzau oženil. Svoju manželku skutočne miloval, čo v týchto kruhoch bolo skôr výnimkou ako pravidlom. 20.11.1912 sa im narodil prvý syn a následník trónu, ktorému dali meno Otto. So svojou manželkou mali celkovo osem detí: Otta, Adelheide, Roberta, Felixa, Karla Ludvíka, Rudolfa, Charlotte a Alžbetu. Po zavraždení jeho strýka Františka Ferdinanda 28. 6. 1914 v Sarajeve sa stal Karol následníkom trónu.

Vojenská kariéra: Svoju vojenskú kariéru začal v roku 1905 u jazdectva. V roku 1908 ho cisár  František Jozef povolal do Brandýsa nad Labem-Staré Boleslavi vo funkcii veliteľa 5.eskadróny 7. pluku lotrinských dragúnov. V marci (březnu) 1912 prišiel rozkaz k presunu do východného Halíča a 1.11. toho roku bol povýšený do hodnosti majora. Po narodení syna bol prevelený do Viedne a presťahoval sa do zámku Hetzendorf pri Schönbrunne. V auguste (srpnu) 1914 bol pridelený k vrchnému veleniu armády v Těšíne. Bol povýšený do hodnosti polného podmaršálka a 16.3.1916 prevzal velenie 20. armádneho zboru, ktorý sa podiela na počiatočných úspechoch nešťastnej talianskej ofenzívy.

Politický život: Napriek tomu, že už od roku 1906 bol jeho poručníkom František Ferdinand d'Este, informácie o zahranično-policky dôležitých aktoch začal získavať až od roku 1911 a o svojich reformných plánoch ho jeho strýko mohol bližšie informovať až od roku 1913. Hoci ich so súhlasom sledoval, celkovo sa politiky stránil, čo sa stretávalo s vrelým súhlasom cisára Františka Jozefa I. a až do svojho nástupu na trón sa nezúčastňoval politických rozhodnutí v monarchii.

Karol z milosti Božej cisár rakúsky, kráľ český etc a apoštolský kráľ uhorský

Po smrti cisára Františka Jozefa I. nastúpil 21.11.1916 na trón ako cisár Karol I. a stal sa vrchným veliteľom armády. Počas svojej vlády bojoval proti uhorskej neústupčivosti aj napriek tomu, že sa 30. decembra 1916 dal korunovať za uhorského apoštolského kráľa. Rovnako sa potíkal s neustále silnejúcim nacionalistickým hnutím v rôznych častiach monarchie, podporovaným najmä rôznymi exilovými politikmi, usilujúcimi sa o vznik samostatných národných štátov. Jeho politika by sa dala označiť za umiernenú. Ako jediný s predstaviteľov štátov podporoval mierové iniciatívy pápeža Benedikta XV. Snažil sa aj o zavedenie reforiem v sociálnej oblasti, čo v ťažkých časoch v ktorých sa dostal k moci nebola ľahká úloha. Jeho umiernená povaha sa prejavila napr. aj v roku 1917, keď zmiernil trest smrti odsúdeným českým politikom dr. Kramářovi a dr. Rašínovi, ktorí boli následne po amnestii prepustený. Na druhej strane mu jeho odporcovia vyčítajú schválenie použitia bojových plynov rakúskou armádou. Pred koncom svojej vlády sa pokúsil o prechod Rakúsko-Uhorska na federatívny štát. Jeho pokus však neuspel najmä pre odpor nemeckých a uhorských nacionalistov. Rovnako exilové vlády už o federatívny štát nemali záujem a presadzovali samostatnosť svojich krajín. Celkovo sa tento Karolov krok síce dá hodnotiť veľmi pozitívne, žiaľ prišiel príliš neskoro. Ríša sa rozpadla. Maďari vypovedali vyrovnanie a 11.11.1918 sa Karol I. vzdal riadenia štátnych  záležitostí, odmietol sa však vzdať kráľovskej koruny. Po vyhlásení republiky sa odmietol vzdať trónu a musel v roku 1919 Rakúsko opustiť. Po dvoch neúspešných pokusoch obnoviť svoju autoritu v Maďarsku odcestoval do Madridu.

Umrel po ťažkej chorobe 1.4.1922 na Madeire vo veku 35 rokov a je pochovaný v kostole  Nossa, Senhora do Monte. Jeho manželka Zita, ktorá s ním ostala až do konca sa dožila 92 rokov a umrela v roku 1990.

3.10.2004 pápež Ján Pavol II. V bazilike sv. Petra v Ríme v prítomnosti jeho štyroch synov a asi 30.000 veriacich vyhlásil Karola I. za blahoslaveného, čo je posledný krok pred svätorečením. Pri svojom prejave pápež mimo iného povedal: „Dúfam, že cisár Karol bude slúžiť ako príklad , zvlášť tým, ktorí nesú politickú zodpovednosť...“

použitá literatúra: www.valka.cz