Habsburg

Habsburgovci: sú rakúsky panovnícky rod pôvodom z Alsaska. Habsburský rod patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody v Európe. Členovia rodu dosadli na cisársky trón Svätej rímskej ríše, na nemecký, český, uhorský a španielsky kráľovský trón, vďaka sobášnym zväzkom i na francúzsky a portugalský trón, vládli nad veľkou časťou Európy, v Afrike a Amerike (vďaka španielskym zámorským kolóniám) aby sa napokon stali cisármi Rakúskeho cisárstva.

Pôvod rodu: Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Starí genealógovia mu dávali biblický pôvod, neskôr rímsky, iní ho spájali s franským kráľovským rodom Merovejovcov. Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý. Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a severnom Švajčiarsku (najmä v Aargavsku a Thurgavsku). Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kláštora Muri z polovice 12. storočia (objavených v r. 1618), v ktorých tamojší mnísi zapísali genealógiu zakladateľov habsburského rodového kláštora.

Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama Lanzelin (Kanzelin) I., aargavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod (Radebot) († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy (v kantóne Aaragau) hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.

Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu (comes de Haubichburch). Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199). Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky (v Sempachu a i.) po vymrelom rode Lenzburgovcov.

Na úsvite dejín: Rod ďalej pokračoval Albrechtovým synom Rudolfom (II.), zv. Starý († 10. apríl 1232), a vnukmi Albrechtom (IV.) zv. Múdry († 13. december 1239) a Rudolfom (III.) († 1249). Dvaja posledne menovaní si rozdelili zdedené majetky tak, že starší Albrecht dostal panstvá v Alsasku i v Aargavsku, mladší Rudolf, zakladateľ mladšej habsburskolaufenburskej vetvy, panstvá klettgavské a panstvo Laufenburk, Rheinfelden i niektoré ďalšie v Breisgavsku.

Do majetku rodu sa ženbou Albrechta (IV.) s Heilvigou dostali i majetky bohatého rodu Kyburgovcov. Albrecht sa ako križiak zúčastnil piatej krížovej výpravy do Palestíny (v r. 1228 – 1229), na ktorej zahynul. Jeho nástupcom a hlavou rodu sa stal jeho syn Rudolf (IV.), ktorý sa 29. septembra 1273 (ako Rudolf I.) stal rímskonemeckým kráľom a po bitke na Moravskom poli v roku 1278) s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. získal do rodovej držby rakúske krajiny. Dejiny ho poznajú ako prvého významného predstaviteľa rodu.

Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami – českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). Rudolfov syn Albrecht I. bol jeho nástupom v cisárskej hodnosti. Druhý syn Hartman než stačil prevziať vládu v Burgundsku, prišiel o život utopením († 21. decembra 1281). Tretí syn Rudolf (II.) († 10. máj 1290) sa zo začiatku delil so svojím starším bratom Albrechtom o cisárske krajiny, ale r. 1283 sa ich v bratov prospech vzdal. Za manželku mal dcéru českého kráľa Přemysla Otakara II. Anežku. Jeho syn Ján Parricida († 13. december 1313) sa preslávil ako vrah svojho strýka, cisára Albrechta I.

Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetou (* 1262/1263, † 28. október 1313), dcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Z jeho početného potomstva sa významnejšie prejavili Rudolf (III.), ktorý sa v roku 1306 stal českým kráľom (ako Rudolf I.), Fridrich, ktorý sa pod menom Fridrich III. stal 19. októbra 1314 rímskym kráľom, Leopold (* 4. august 1290, † 28. február 1326), Albrecht II. zv. Múdry, Henrich (* 1299, † 3. február 1327) a Otto (* 23. júl 1301, † 26. február 1339), ktorý sa druhý raz oženil s dcérou českého kráľa Jána Luxemburského Annou (* 27. marec 1319, † 6. september 1338). Albrechtova dcéra Agnesa (* 1281, † 11. jún 1364) sa vydala sa uhorského kráľa Ondreja III., Alžbeta (* 1285, † 19. máj 1352) sa stala manželkou Fridricha IV. Lotrinského († 21. apríl 1329), Guta († 1329) Ľudovíta Oettingenského († 29. september 1346).

Albrechtovou smrťou nastali spory a snahy o delenie majetku. Až Albrecht II. Múdry po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva jeho brata Otta , Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom (25. november 1355) stanovil nedeliteľnosť rodových dŕžav.

Dediční rakúski arcivojvodovia: Jeho nástupcom ako hlavy rodu sa stal syn Rudolf (IV.). On prvý prijal titul rakúskeho arcivojvodu, ktorý cisár Fridrich III. v roku 1453 potvrdil. Týmto titulom sa od tohto času označujú všetci príslušníci habsburského rodu.

Po jeho smrti (17. júla 1365) sa jeho bratia Albrecht (III.) a Leopold (III.) spoločne ujali vlády, ale v roku 1379 si tzv. neuburgskou zmluvou v rozpore s otcovým želaním rozdelili krajiny tak, že Albrechtovi pripadli vlastné rakúske krajiny a Leopold získal Štajersko, Korutánsko, Kransko, Tirolsko a Terst. Súčasne sa rod rozdelil na albrechtovu a leopoldovu vetvu.

Po Albrechtovi prevzal vládu nad rodom jeho syn Albrecht (IV.) († 14. september 1404) a po ňom vnuk Albrecht (V.), neskorší rímskonemecký cisár (ako Albrecht II.). Sobášom s jedinou dcérou cisára a českého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského Alžbetou získal pre svoj rod svätoštefanskú korunu. Smrťou jeho syna Ladislava V. (zv. Pohrobok) 23. novembra 1457 vymrela po meči albrechtova vetva rodu. Albrechtova dcéra Alžbeta sa vydala za poľského kráľa Kazimíra IV. Jagellonského a priviedla na svet budúceho českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského. Leopoldova vetva pokračovala synmi Leopolda (III.) Viliamom (* 1370, † 15. júl 1406), Leopoldom (IV.) (* 1371, † 3. jún 1411), Ernestom (I.) (* 1377, † 10. jún 1424), zv. Železný a Fridrichom (IV.), zv. S prázdnym mešcom († 24. jún 1439). Ernest mal deväť detí, z ktorých najvýznamnejší boli Fridrich (V.), neskorší rímsky kráľ a rímskonemecký cisár, a Albrecht († 2. december 1463).

Sobášna politika: Za vlády Fridrichovho syna Maximiliána I. nastal nový veľký rozmach rodových dŕžav. Sobášom s Máriou Burgundskou pripravil svojmu rodu bohaté burgundské dedičstvo. Úspešnou sobášnou politikou (riadiacou sa heslom Austria felix, nube!) sa počas 14. storočia Habsburgovci dostali medzi najvýznamnejšie nemecké i európske rody.

V kontexte európskych dejín významnejšie ako otcov sobáš bolo manželstvo Maximiliánovho syna Filipa s infantkou Johannou Kastílskou a Aragónskou, dcérou Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej v roku 1496. Tým sa rod dostal na španielsky trón a otvorila sa mu cesta k ovládnutia podstatnej časti európskeho kontinentu. Po Filipovej smrti sa rod jeho synmi Karolom V. a Ferdinandom I. rozdelil v roku 1521 na dve veľké vetvy - staršiu španielsku a mladšiu rakúsku. Španielska vetva, ktorá okrem Európy panovala i nad veľkou časťou Talianska, Belgicka, Nizozemska a rozsiahlymi zámorskými územiami pokračovala po Karolovi V. jeho synom Filipom II. a vnukom Filipom III. Vetva napokon v roku 1700 synom Filipa IV. Karolom II. vymrela po meči.

Vydajom Filipovej dcéry Márie Terézie za kráľa Ľudovíta XIV. sa Habsburgovci stali príbuznými francúzskeho panovníckeho rodu Bourbonovcov, ktorý panoval nielen vo Francúzsku, ale i nad časťou Španielska, v Neapolsku a Parme.

Rakúska vetva založená Ferdinandom I. výhodným sobášom Ferdinanda s Annou Jagellonskou, dcérou uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského získala uhorskú kráľovskú korunu, ku ktorej v roku 1531 pribudla i koruna rímskeho kráľa a v roku 1558 i rímskonemeckého cisára čím bola hegemónia rodu dovŕšená.

Ferdinandov syn Maximilián sa stal pokračovateľom rodu a otcovým nástupcom v ríši i na českom a uhorskom tróne. Jeho bratmi boli Ferdinand, správca vedľajších rakúskych krajín (Tirolsko) a Karol, ktorý ako zakladateľ štajerskej vetvy rodu vládol nad Štajerskom, Korutánskom, Kranskom a Goricou. Ferdinandovi potomkovia boli kvôli jeho nerovnému sobášu vylúčení z nástupníctva. Najstarší Maximiliánov syn Rudolf sa stal jeho nástupcom v rode i na trónoch. Keďže zomrel bezdetný a ani manželstvo jeho brata Mateja neprinieslo legitímneho dediča a následníka (rovnako bez mužských potomkov ostalo i manželstvo jeho brata Albrechta (VII.) a ďalší brat Maximilián (III.) sa vzdal následníctva) stal sa nástupcom na uvoľnených trónoch syn Karola Štajerského Ferdinand, v osobe ktorého sa opäť spojili rakúske krajiny s cisárskou korunou. Jeho mladší brat Leopold († 1632) založil tirolskú vetvu, ktorá však vymrela už jeho synmi Ferdinandom Karolom († 1662) a Žigmundom Františkom († 1665). Zo synov Ferdinanda II., Ferdinanda, sa iba traja dožili dospelosti. Najstarší z nich Ferdinand však zomrel skôr ako jeho otec a tak sa následníkom stal jeho mladší brat Leopold pôvodne sa pripravujúci na duchovnú dráhu.

Vymretie rodu: Leopoldovými synmi Jozefom a Karolom (obaja zomreli bez mužských potomkov) habsburský rod po meči vymrel. Jeho pokračovateľom v osobe Karolovej dcéry Márie Terézie (sobášom s lotrinským vojvodom Františkom Štefanom I. rod pokračoval ako habsbursko-lotrinský. Pragmatickou sankciou Karola VI. bol Márii Terézii priznaný nárok na rakúske dedičstvo. František Štefan sám pochádzal z rodu úzko spríbuzneného s Habsburgovcami. Jeho stará mama, Eleonóra Mária, manželka vojvodu Karola V. Lotrinského bola dcérou cisára Ferdinanda III..

Habsburgovci a Európa: Z habsburského (habsbursko-lotrinského) rodu pochádzalo: 18 rímskonemeckých cisárov, 4 rakúski cisári, 19 českých kráľov, 18 uhorských kráľov, 7 španielskych kráľov, 3 portugalskí králi, 1 mexický cisár, 10 veľmajstrov Rádu nemeckých rytierov množstvo cirkevných a svetských predstaviteľov.

Európske krajiny pod nadvládou Habsburgovcov: Banát 1718 – 1918; Bosna a Hercegovina 1908 – 1918; Bukovina 1775 – 1918; Čechy a Morava 1306 – 1307, 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1918; Dalmácia 1797, 1815 – 1866; Gorica a Gradiska 1500 – 1918; Innská štvrť 1779 – 1819; Južné Nizozemsko 1477 – 1700, 1714 – 1797; Korutánsko a Kransko 1335 – 1918; Lombardia 1714, 1815 – 1859; Lužica 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 -1635; Valašsko 1718 – 1739; Modena 1815 – 1860; Neapolsko 1516 – 1700, 1714 – 1735; Nemecko 1273 – 1291, 1298 – 1308, 1438 – 1740, 1745 – 1806; Parma 1735 – 1748, 1815 – 1847; Portugalsko 1580 – 1640; Predné Rakúsko 1379 – 1805; Rakúsko a Štajersko 1276 – 1918; Salzburg 1805 – 1918; Sardínia 1516 – 1700, 1714 – 1720; Sedmohradsko 1699 – 1918; Severné Nizozemsko 1477 – 1581; Severné Srbsko 1718 – 1739; Sicília 1516 – 1700, 1720 – 1735; Sliezsko a Kladsko 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1742; Španielsko 1516 – 1700; Švajčiarske územia 1273 – 1460; Terst 1382 – 1918; Toskánsko 1737 – 1807, 1815 – 1860; Tridensko 1803 – 1918; Tirolsko 1363 – 1918; Uhorsko 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1918; Voralbersko 1805 – 1918; Východná Halič 1772 – 1918; Würtembersko 1520 – 1534; Západná Halič 1795 – 1809

Hlavné rodové vetvy: 1379: rozdelenie na albrechtovu vetvu (vymrela r. 1457 Ladislavom Pohrobkom) a leopoldovu vetvu 1521: rozdelenie leopoldovej vetvy na španielsku vetvu (Karol V. a potomkovia, vymrela v r.1700) a rakúsku vetvu (Ferdinand I. a potomkovia) 1740: rakúska vetva i celý rod smrťou Karola VI. vymreli. Sobášom jeho dcéry Márie Terézie a Františka Štefana I. Lotrinského pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský.

použitá lit. www.wikipedia.sk