Habsburg

Bol najdlhšie vládnucim Habsburgom. Na jeho obraz sa v školách pozerali aj naši starí rodičia. Cisár FRANTIŠEK JOZEF I., ktorý zasadol na trón pred 160 rokmi, sa stal ikonou monarchie.

Nebyť revolučných udalostí, zrejme by sa k moci dostal oveľa neskôr. V októbri 1848 však padla Viedeň do rúk radikálov a cisárska rodina musela mesto opustiť. Dvorská kamarila, v ktorej mali najväčší vplyv generáli Windischgrätz, Jelačič a ministerský predseda knieža Schwarzenberg, sa vtedy utvrdila v názore, že monarchiu môže zachrániť len zmena na tróne. Presvedčiť cisára Ferdinanda I. – pre jeho prívetivosť a povoľnosť všetkými prezývaného Dobrotivý –, že musí abdikovať, nebolo ťažké. Na jeho miesto však nemal nastúpiť zákonný následník František Karol. Jeho manželka, ambiciózna Žofi a, však na tróne viac chcela vidieť ich prvorodeného syna. František Karol súhlasil, jeho manželka totiž v rodine, ako sa vraví, nosila nohavice. Druhého decembra 1848 v Olomouci, kde našiel cisársky dvor útočisko, predniesol Ferdinand I. svoje vyhlásenie.

„Na základe vážnych dôvodov sme dospeli k rozhodnutiu vzdať sa cisárskej koruny v prospech nášho milovaného synovca najjasnejšieho veľkovojvodu Františka Jozefa, keďže jeho otec a náš milovaný brat najjasnejší veľkovojvoda František Karol vyhlásil, že sa v jeho prospech defi nitívne zrieka následníckeho práva,“ čítal panovník. Keď jeho nástupca pred ním pokľakol a poďakoval mu, prívetivo dodal: „To nič, rado sa stalo.“ Tak sa začala vláda Františka Jozefa I.

 Týrané dieťa

Osemnásťročný mladík bol na svoju novú úlohu dokonale pripravený. Prísna matka ho totiž na ňu systematicky vychovávala. Franzi rozhodne nebol rozmaznaný. Odmalička ho zavalila povinnosťami, ktoré pripomínali drezúru. Ako šesťročný musel týždenne absolvovať vyučovanie náboženstva, nemčiny, francúzštiny, písania a zemepisu, spolu 13 hodín. Postupne pribúdali predmety i čas pri nich strávený. V siedmich rokoch sa vyučovanie rozšírilo na 32 hodín a ako trinásťročný pri ňom trávil týždenne dokonca 50 hodín. K tomu treba ešte pripočítať tvrdý vojenský výcvik, takže program budúceho cisára sa každý deň začínal o šiestej ráno a končil sa pred deviatou večer. Na zábavu s vrstovníkmi mu nezostávala ani chvíľka času.

Nadmerné množstvo učiva napokon spôsobilo, že jeho vedomosti boli rozsiahle, ale plytké. Podobne to bolo pri vojenskom výcviku. Hoci armádu miloval, vojenskej stratégii nikdy hlbšie nerozumel. Dobré vojsko bolo v jeho predstave také, ktoré do detailov dodržiavalo predpisy a disciplínu. Na druhej strane vďaka drilu získal návyky, ktoré si udržal po celý život. Bol neuveriteľne pracovitý, dôkladný a obdivuhodne sa dokázal ovládať.

Panovnícke kotrmelce

Tieto vlastnosti prejavoval od prvej chvíle vládnutia. Bol nepriateľom demokratizačných reforiem a občianskych slobôd, vrátil sa k absolutistickej vláde, takže príliš obľúbený nebol. K jeho popularite, predovšetkým v uhorskej časti monarchie, neprispelo ani krvavé potlačenie maďarskej revolúcie. Na to dokonca takmer doplatil životom.

Keď sa 15. februára 1853 prechádzal spolu so svojím pobočníkom viedenskými ulicami, priskočil k nemu mladý muž a nožom ho bodol do šije. František Jozef padol na zem, atentátnik chcel v útoku pokračovať, cisárov adjutant a okoloidúci ho však spacifi kovali. Polícii potom prezradil, že sa volá János Libényi a cisára chcel zabiť z pomsty za utrpenie, ktoré spôsobil Uhorsku. Odsúdili ho napokon na trest smrti a panovník jeho žiadosť o milosť zamietol. Aby však preukázal svoju „veľkodušnosť“, priznal atentátnikovej matke, závislej od synovho príjmu, doživotnú penziu.

Nie príliš šikovne si František Jozef počínal aj v zahraničnej politike. Prišel o spojenectvo Ruska, prehral vojny s Francúzskom a so Sardíniou, neskôr aj s Pruskom, následkom čoho Rakúsko prišlo o územia Benátska a Lombardie. Chtiac-nechtiac tak musel časom pristúpiť k reformám. Zriekol sa absolutizmu, v krajine nastúpil ústavný a parlamentný systém a udobril si aj Maďarov. V roku 1867 došlo k tzv. vyrovnaniu, monarchia sa zmenila na rakúsko-uhorskú a on sa dal slávnostne korunovať za uhorského kráľa. Tým si však znepriatelil Čechov. Hoci to viackrát verejne sľúbil, nedal si na hlavu položiť ich svätováclavskú korunu, navyše nové postavenie Uhorska vnímali Česi ako facku. Cisár mal totiž pôvodne v pláne vyrovnanie s nimi.

Rany osudu

O nič pokojnejší nebol ani súkromný život Františka Jozefa, ak sa o niečom takom vôbec dá hovoriť. Na prvom mieste uňho vždy boli panovnícke povinnosti. Mal povesť chladného a necitlivého muža, ktorý si nedokáže vytvoriť normálny ľudský vzťah ani k svojim najbližším.

Ako 23-ročný vzplanul láskou k svojej ešte nedospelej sesternici, bavorskej princeznej Alžbete prezývanej Sissi, a rozhodol sa s ňou oženiť. Zaľúbenosť však veľmi rýchlo vyprchala a mladá cisárovná, zvyknutá na slobodomyseľnosť, sa pri dvore s prísnou etiketou cítila ako vo väzení. Často odtiaľ utekala na svoj zámok Laxenburg alebo na cesty po Európe. Manželia, ktorí spolu splodili štyri deti, sa jeden druhému postupne odcudzovali a to, čo mu neposkytovala Sissi, našiel panovník u milenky. Jeho dlhoročný vzťah s herečkou Katharinou Schrattovou bol verejným tajomstvom a Alžbeta mu ho nielen tolerovala, ale poskytovala mu dokonca aj spoločensky prijateľný rámec.

K najprv nepopulárnemu cisárovi boli aj ľudia čoraz zhovievavejší. Nepochybne k tomu prispievali aj rodinné tragédie, ktoré ho rad-radom postihovali. Prvorodená dcéra Žofia zomrela ako dvojročná a v roku 1889 prišiel aj o jediného syna, následníka trónu Rudolfa. Spáchal samovraždu. Jeho brata Maximiliána, mexického cisára, popravili republikánski revolucionári a napokon v septembri 1898 utrpel František Jozef najťažší úder, keď taliansky anarchista Luigi Luccheni v Ženeve zavraždil jeho manželku cisárovnú Alžbetu. Prebodol ju pilníkom len preto, že sa chcel presláviť vraždou niekoho slávneho. „Pred ničím na tomto svete nie som ušetrený,“ zareagoval šokovaný cisár, keď sa dozvedel o tragédii.

Len žiadny pokrok

Ako plynul čas, ľudia si na svojho cisára zvykali. Jeho portréty viseli v školách, úradoch ba dokonca aj v krčmách a sprevádzal celé generácie obyvateľov monarchie od kolísky až po hrob. František Jozef sa stal živou ikonou svojej ríše, až sa zdalo, že jedno i druhé tu bude večne. Ľudia si zvykli na oslavy jeho narodenín či výročia nástupu na trón, ktoré sa pomaly stali rovnakou samozrejmosťou ako Vianoce. Krajina sa prispôsobovala jeho obrazu a Rakúsko-Uhorsko sa stalo okrem iného aj synonymom skostnateného systému.

Sám cisár sa zubami-nechtami bránil zmenám a odmietavo sa staval k technickému pokroku. Vo svojich komnatách v Schönbrunne dlho nedovolil vybudovať splachovací záchod a ešte na začiatku 20. storočia si odmietal dať do pracovne zaviesť telefón. Prekážal mu vraj natoľko, že ho nakoniec povolil umiestniť práve na záchode. Ako spomínal jeho komorník, neraz sa stalo, že telefón zazvonil práve vo chvíli, keď bol panovník na potrebe. Cisár vraj vtedy na zvoniaci prístroj zakričal Počkať! a zavolal komorníka, aby zdvihol slúchadlo. Podobný odpor prechovával František Jozef k autám. Odmietal si do nich čo i len sadnúť. Prvýkrát ho k tomu donútil v roku 1907 až britský kráľ, keď počas ich schôdzky poslal preč kočiar, takže rakúsko-uhorský monarcha nemal na výber.

Inak cestoval veľmi často a rád. Na kratšie vzdialenosti kočom, ak mala cesta trvať niekoľko hodín, rád využíval vlak. Nevypravovali mu však žiadny špeciál, vždy iba jeho salónny vozeň pripojili k bežnému spoju. Cisár mal vo vagóne všetko pohodlie a, pochopiteľne, aj pracovňu. Spisy vybavoval počas cesty a po kuriérovi ich posielal do Viedne. Neuveriteľne znie aj to, akým spôsobom sa na svojich cestách stravoval. Obedy si dával nosiť zo staničných reštaurácií v mestách, kde vlak zastavil.

Posledná tragédia

Dá sa povedať, že František Jozef sa celý život riadil vojenským režimom. Dôkazom je aj to, ako sa obliekal či spával. Uniforma bola jeho pracovným i slávnostným odevom a líhal si zväčša na jednoduché vojenské lôžko. Vojne sa však, ak to bolo len trochu možné, vždy snažil vyhnúť. Aj vďaka tomu Rakúsko-Uhorsko takmer pol storočia prakticky žiadnu nezažilo a jeho cisára označovali za „panovníka mieru“.

Paradoxne to bol práve on, kto v júli 1914 vyhlásil vojnu, neskôr nazvanú prvá svetová. Bolo to po ďalšej rodinnej tragédii, keď v Sarajeve spáchali atentát na jeho synovca a následníka trónu Františka Ferdinanda. Mnohí nechceli veriť, že to urobil, a po monarchii dokonca kolovali fámy, že cisár zomrel a jeho miesto zaujal dvojník. Ľudia boli totiž presvedčení, že skutočný František Jozef by vojnu nikdy nevyhlásil. Bolo to však tak. Panovník neskôr svoje rozhodnutie ľutoval a údajne zvažoval, že uzavrie prímerie.

K tomu už nedošlo. Začiatkom novembra 1916 začal viditeľne chradnúť a zakrátko dostal zápal pľúc. Napriek tomu sa snažil pracovať. Popoludní 21. novembra 1916 však už nemohol. Sluhovia ho na naliehanie lekárov uložili do postele, kde krátko po deviatej večer vydýchol naposledy. Jeho smrť akoby predznamenala aj osud monarchie, na čele ktorej stál takmer sedem desaťročí. Rakúsko-Uhorsko nasledovalo totiž svojho panovníka o dva roky neskôr.