Habsburg

Túžil po samostatnosti južných Slovanov, no bol príliš slabý, aby mohol bojovať so zbraňou v ruke. Náhoda však chcela, že práve jeho čin bol rozbuškou vojny dovtedy nevídaných rozmerov. Kohútik, ktorý stlačil juhoslovanský mladík Gavrilo Princip pri atentáte na rakúskeho nástupcu trónu s manželkou, spustil do pohybu udalosti celého storočia.

V roku 1894, keď sa v bosnianskej dedine Obljaj narodil Gavrilo Princip, jeho vlasť už šestnásť rokov okupovalo Rakúsko-Uhorsko. O štrnásť rokov neskôr ju Viedeň formálne pripojila k sebe.

Z Gavrilových deviatich súrodencov až šieti zomreli ešte v detstve. Aj samotný Gavrilo mal už od mladého veku podlomené zdravie, čo sa s ním držalo celý jeho krátky život.

Po tom, čo ho vyhodili pre účasť na demonštrácii zo školy v Sarajeve, sa 17­ročný mladík rozhodol bojovať proti útlaku svojho národa. Sám sa pokladal za Juhoslovana, spoločný slobodný štát južných Slovanov bola vtedy túžba mnohých Srbov či Bosniakov.

Na boj bol prislabý

Prvá príležitosť biť sa so zbraňou v ruke sa mu núkala v roku 1912, keď v Prvej balkánskej vojne bojovali proti Turkom balkánske národy. Do boja sa chcel pridať ako člen srbskej gerily majora Vojislava Tankosiča. Ten ho však po stretnutí pre jeho fyzické schopnosti odmietol. Povedal, že je na boj „príliš malý a príliš slabý“.

Možno aj to ho napokon podľa historikov viedlo k tomu, že chcel spraviť niečo, čím by mohol dokázať svoju odvahu. Bol členom nelegálneho hnutia Mladá Bosna, ktoré bolo úzko prepojené na organizáciu Čierna ruka. Cieľom Srbov, Chorvátov či Bosniakov bolo spojenie juhoslovanských národov do jedného nezávislého štátu.

Veľká príležitosť pre mladých juhoslovanských revolucionárov prišla koncom júna 1914. Vtedy pozval guvernér rakúskej provincie Bosna a Hercegovina generál Oskar Potiorek na vojenské manévre do krajiny nástupcu trónu habsburskej monarchie arcivojvodu Františka Ferdinanda spolu s manželkou Žofiou. Napriek tomu, že ho viacerí varovali pred rizikom verejného vystúpenia, nástupca trónu do Sarajeva 28. júna 1914 prišiel.

Dielo náhody

Vodca Čiernej ruky Dragutin Dimitrijevič si ako atentátnikov, ktorí sa mali pokúsiť zabiť Františka Ferdinanda, vybral troch chorľavých mladíkov (všetci trpeli tuberkulózou). Bol medzi nimi aj Gavrilo Princip. Priamo v meste sa spojili s ďalšími členmi, ktorí mali podobné rozkazy. Okrem zbraní dostali atentátnici aj jed. V prípade, že ich chytia, mali ho hneď užiť, aby tak nevyzradili informácie o tajnej organizácii.

Prvý útok sa im nevydaril. Keď arcivojvoda s manželkou v osudný deň išiel zo stanice mestom, jeden z Gavrilových spoločníkov Nedjelko Čabrinovič hodil na jeho auto granát. Zblúdená výbušnina zranila 11 osôb, nástupníkovi trónu s manželkou sa nič nestalo.

Zdalo sa, že akcia sa skončila neúspechom. Čabrinoviča, ktorému sa nepodarilo spáchať samovraždu, zatkla polícia. Práve vtedy však náhoda prihrala Františka Ferdinanda s manželkou na mušku Gavrila Principa. Keď si išiel v jednej z bočných uličiek Sarajeva sklamaný neúspechom kúpiť sendvič, videl, ako po ceste prešlo auto s arcivojvodom. Šofér viezol manželský pár do nemocnice navštíviť zranených. Pomýlil si však trasu, a tak musel zastaviť a vycúvať z uličky von. Gavrilo Princip využil situáciu a dvomi výstrelmi z piatich metrov strelil Franca Ferdinanda do krku a jeho manželku Žofiu do brucha. Obaja zraneniam podľahli.

Primladý na trest smrti

Gavrilo okamžite užil jed a snažil sa zastreliť, no polícia sa ho zmocnila skôr a kyanid vyvrátil. Mladíka postavili pred súd. Keďže v čase útoku nemal ešte potrebných dvadsať rokov, trest smrti ho minul. Dostal 20 rokov tvrdého väzenia v Terezíne. Po štyroch rokoch zomrel na tuberkulózu.

Magazín Time nazval v jednom článku Gavrila Principa „spúšťačom udalostí celého dvadsiateho storočia“. Jeho čin využili ako zámienku na vojnu Rakúsko–Uhorsko a Nemecko. Výsledky štyroch rokov svetového konfliktu sa premietli do versaillského systému, ktorý prispel aj k tomu, že v pokorenom Nemecku sa dostal neskôr k moci Adolf Hitler. Je na diskusiu, nakoľko by bolo 20. storočie iné bez chorého mladíka, ktorý túžil iba po obyčajnej, slobodnej Juho­slávii.

použitá literatúra: www.zaujimavosti.sme.sk